Umenie a filozofia (tiež svojím spôsobom vysoké umenie myslieť) sú vlastne konečným produktom ľudstva. Všetko ostatné je len o tom, aby sme neboli hladní, nebola nám zima a aby po nás prišli ďalší, ktorým zanecháme umenie a filozofiu ako svedectvo o našej kultúre, o tom, ako vidíme svet a čo nás na ňom fascinuje a dráždi. Ale aj o našich predstavách, aký bude mať svet v budúcnosti vzhľad. Boli a sú tu okrem iných totiž aj ľudia ako Verne, Clark, Asimov, ktorí boli v predpovedaní budúcnosti úspešnejší ako Sibyla. Tak som hneď na začiatku skĺzol k tomu, čo som nechcel – obhajovať, že kultúra má svoje nenahraditeľné miesto. Ak je toto vôbec potrebné, potom je horšie ako zle.
Umenie a kultúru máme v sebe všetci ako súčasť genetického kódu či ľudskej výbavy.
Umenie a kultúru máme v sebe všetci ako súčasť genetického kódu či ľudskej výbavy. Aj tí, ktorí by teraz umelcom najradšej odtrhli od úst. Je úžasné, že sa napríklad celá dlhá epocha osídlenia na dosť veľkom území nazýva kultúrou zvoncových pohárov či inou kultúrou so šnúrovou keramikou. Len preto, že nejaký neolitický hrnčiar sa neuspokojil s tým, čo bolo a urobil nový dizajn, natoľko úspešný, že pretrval a rozšíril sa. Stal sa trendom. Pritom nádoba by i bez zdobenia rovnako dobre držala vodu. Len tu bol niekto, komu to nedalo. A kdesi inde, ďaleko, zasa iný chlap, ktorý pochopil, že príroda ponúka farby, ktorými by mohol namaľovať, aký mali „sukses“ na poslednom love a akí boli nebojácni frajeri, nahodil na stenu komix a možno na neho druhý lovec tlačil, aby tam pridal ešte nejakého bizóna a leva, aby to malo šťavu a nech vyzerajú lepšie. Ďalšie komixy sú hoci na stenách egyptských hrobiek či na strope Sixtínskej kaplnky. Umenie nemusí zodpovedať skutočnosti ani sa jej podobať. Zato samo má neuveriteľné množstvo podôb. Práve potreba veľkej miery slobody a vôbec organizácia života v tejto oblasti súvisí s extrémne veľkým pomerom ľudí, ktorí sú tu na voľnej nohe či pracujú na živnosť.
Zvolili si medzi slobodou rozhodovania sa o svojom čase a istotou pravidelného príjmu. Tá sloboda času nakoniec prináša, že môžu pracovať aj cez víkend alebo v noci a vôbec v čase, keď majú zamestnanci dávno po šichte. Môžu si urobiť voľno kedykoľvek chcú, pretože nemajú ani deň dovolenky. A každé voľno súčasne znamená, že v tom čase nepracujú, takže nemajú príjem.
Zato odvody a dane idú ďalej. Vymenili slobodu za adrenalín z očakávania, či a akú prácu budú mať budúci mesiac, pričom všetky platby plynú. To všetko je ale v poriadku, pretože to bola ich voľba. Tak, ako je voľbou všetkých ostatných ľudí z iných sfér, či a kedy ich produkcie a tvorby vyberú a využijú. Tým, ktorí sa priamo nezúčastňujú výroby, neprináša umenie v tragických obdobiach žiadne uľahčenie ich situácie (nechajme teraz bokom úvahy o psychickej podpore, utešení, naberaní duševných síl či zocelení morálnych hodnôt). Nezohreje ani nenasýti, a tak ide na odstrel ako prvé. Odrazu logicky nie je čas na zábavu, na ktorú je okamžite degradovaná tvorba. Ľudu ostanú pred očami len obrovské sumy, ktoré zarába tých niekoľko hviezd a veľmi úspešných jedincov. Pozabudne sa, že tieto honoráre môžu dostávať práve preto, že aj vďaka nim prináša produkt veľký zisk. No a na ten zisk sa „vyskladajú“ konzumenti. My všetci v časoch, keď sú nám umelci dobrí. Všetko prikŕmi masám taká vlastná škodoradostnosť, zhutnená do hlbokej myšlienky: nech si to pekne umelci vychutnajú, aké je to – žiť z nášho príjmu. Taká masa je však veľmi mnoho voličských hlasov a aj špičkový umelec má len jeden. Sme takí šialene racionálni, takí natesnaní do kolónok a vyhodnotiteľní v grafoch a tabuľkách. Všetko to, čo s umením nie je možné. Už aby tu zase boli späť staré zlaté časy, keď zase bude národ potrebovať, aby ho niekto bavil, nadchýnal, poúčal, potešil jeho oko, hmat i sluch a aby sa zase oplatilo zaviesť aspoň tú nedostatočnú podporu ako vtedy, tak dobre odzrkadľujúcu všeobecné nedostatočné pochopenie toho, čo vlastne po nás ostane a čo dosvedčí, akí sme boli.
Stano Bellan